Ukrajinské voľby na pol plynu

31.10.2014 13:01

Ako je dobre známe, uplynulý víkend boli na Ukrajine predčasné parlamentné voľby. Boli v mnohom špecifické a v mnohom neočakávané, celkovo však dokresľujú iba ten obraz, v ktorom sa súčasná Ukrajina ocitla. Zásadným problémom, ktorému Ukrajina dlhodobo čelí, sú hlboké vnútorné rozpory. Parlamentné voľby tento trend naplno potvrdili. Volebná účasť bola historicky najnižšia a masívna neúčasť voličov sa pritom neobmedzila len na územie ľudových republík, ale i na oblasti Ukrajiny, kde sa nebojuje. Veľká časť občanov v tých regiónoch má po februárovom puči pocit, že ich hlas nie je rešpektovaný. Títo voliči totiž v minulosti volili prevažne Stranu regiónov alebo Komunistickú stranu, lebo dúfali, že tieto sily dokážu udržať priateľské a blízke vzťahy s Ruskom. A práve mnohí z nich po zvrhnutí prezidenta V. Janukovyča pochopili, že v rámci pomajdanských ústavných pomeroch nebudú mať miesto primerané svojmu počtu.

Aj preto dané skupiny obyvateľstva na politických procesoch prestali participovať. Niektorí z nich považovali protiústavný prevrat v Kyjeve za zrušenie ústavnej jednoty štátu a preto začali hľadať svoju budúcnosť mimo Ukrajiny. Ďalšia skupina sa s pretrvávaním ukrajinského štátu po Majdane síce vyrovnala, nepovažuje ho však za svoj. Preto sa napr. Odesa po masakre v Dome odborov nebúri, ale na volebných procesoch participuje len v obmedzenej miere. Vedia, že prípadnou účasťou na parlamentných voľbách nič zásadné zmeniť nemôžu.

Otázniky ukrajinských volieb

Niet pochýb, že samotné voľby na Ukrajine boli otázne z viacerých dôvodov. O mnohých podozreniach sa v našich tzv. mienkotvorných médiách alebo na Západe nehovorilo, za zmienku však určite stoja. Je zrejmé, že parlamentné voľby boli ovplyvnené občianskou vojnou, ktorá umožnila niektorým oligarchom, aby kontrolovali veľké časti Ukrajiny prostredníctvom svojich „súkromných armád“. Najmä v oblastiach, kde ľudia v minulosti volili V. Janukovyča, pôsobia nájomné jednotky oligarchov, pôvodom z domova i zo zahraničia. Nedávno sa napr. v Charkove objavili správy, že zaregistrovali veľmi podivných žoldnierov čiernej pleti, údajne z USA: http://www.evrazia.org/news/34506 .

Zaujímavé boli aj konkrétne podozrenia voči novým gubernátorom – oligarchom, ktorí udržujú pozície novej moci na východnej Ukrajine. Treba spomenúť podozrenia, ktoré sa objavili už pred voľbami. Skupina osôb, vrátane gubernátora Dnepropetrovskej oblasti I. Kolomojského mali pripravovať manipuláciu volieb v regióne: http://www.2000.ua/v-nomere/forum/puls/falsifikacija-vyborov-pod-patronatom-prezidenta_.htm . Bez ohľadu na to, či k spomínaným manipuláciám skutočne došlo, už fakt, že „dobrovoľnícke jednotky“, teda vlastne súkromné armády prozápadného oligarchu, mali dozerať na pokojný priebeh volieb v tradične janukovyčovskej oblasti, bol podozrivý…

Za zmienku stoja aj vyjadrenia predsedu Komunistickej strany Ukrajiny P. Symonenka, ktorý sa okrem iného sťažoval, že mu bolo znemožnené vykonávať volebnú kampaň na západnej a strednej Ukrajine:http://www.kpu.ua/ru/79124/presskonferentsyja_petra_symonenko_na_temu_ytogy_parlamentskyh_vyborov2014_vlast_poluchyla_karmannuju_radu_28_oktjabrja_2014_goda.. Komunisti tradične stavajú na veľmi silnom sentimente za obdobím Sovietskeho zväzu. Veľa ľudí, najmä vo vyššom veku sa domnieva, že za komunistov sa mali oveľa lepšie. Takéto skupiny pritom existujú nielen na východnej Ukrajine, ale aj v iných častiach štátu. Lenže podľa P. Symonenka nová moc komunistom znemožnila vo významných častiach Ukrajiny robiť kampaň medzi sympatizantmi minulého režimu. Nová moc tiež mala komunistov diskriminovať v médiách. To výrazne prispelo k situácii, že komunisti sa po prvýkrát v histórii Ukrajiny vôbec nedostali do parlamentu. Hoci silný semtiment za Sovietskym zväzom nezanikol ani po Majdane…

V predvolebnej kampani sa objavili aj podozrenia z hrozieb voči životu a zdraviu niektorých poslancov. Netreba spomínať ako po Kyjeve „hliadkovali“ jednotky Pravého sektora, ale objavili sa aj konkrétne fyzické útoky na poslancov. Niektorí politici už pred voľbami poukazovali na metódy zastrašovania a hrozby zavraždením, ktoré nová moc vyjadrovala najmä voči predstaviteľom Strany regiónov, teda aspoň tým z nich, ktorí po Majdane „nekonvertovali“:http://www.halonoviny.cz/articles/view/29792698 .

Najdôležitejším nástrojom propagandy vládnych síl bola však cenzúra médií. Tá sa prejavovala predovšetkým voči televíziám z Ruska, ktoré už od majdanskej revolúcie nová moc zväčša vytlačila z ukrajinských sietí. Mnoho Ukrajincov pritom tradične čerpá informácie z ruských televízií a nemožnosť sledovať tieto zdroje pre nich znamenala obrovský zásah do slobody informácií. Je jasné, že ruské televízie neboli pri popise udalostí na Ukrajine objektívne, lenže čosi podobné platí aj pre ukrajinské médiá. Za danej situácie tí, ktorí si pozerali aj ruské a aj ukrajinské médiá, mohli získať pomerne vyvážený obraz. Ak však boli odkázaní len na ukrajinské zdroje, tak vyvážený pohľad nezískali. Iste, treba dodať, že v čase internetu nebola ukrajinská vláda schopná odstrihnúť ruské televízie od Ukrajiny úplne, ale zmena bola aj tak obrovská. Ukrajinská vládna moc sa však ani s tým neuspokojila a plánuje zlikvidovať aj tie médiá, ktoré majú ruský vlastnícky podiel: http://lenta.ru/news/2014/10/24/advisor/ .

Celkovo možno povedať, že po Majdane prebehlo tiché „zglajchšaltovanie“ médií, hlavne televízií. Tým, že skoro všetci oligarchovia, vrátane R. Achmetova, prešli do prozápadného tábora, prešli do tohto tábora aj ich médiá. Čosi podobné platí aj pre štátne médiá. Za V. Janukovyča bola situácia v médiách oveľa vyváženejšia: proti projanukovyčovským médiám stáli veľké prozápadné televízie, na čele s vplyvným Kanálom 5, ktorý vlastnil P. Porošenko osobne. Žiaľ, dnes podobná protiváha režimovým televíziám neexistuje. A obmedzovanie slobody médií sa deje i inými spôsobmi: http://antifashist.com/item/cenzura-v-ukrainskih-smi-temniki-medvedchuka-uzhe-vyglyadyat-lish-dobrymi-sovetam.html .

Som zvedavý, nakoľko si tieto nedostatky všimnú pozorovatelia volieb zo Západu. Je medzi nimi i niekoľko Slovákov, pozorovať voľby sa vybrala dokonca aj expremiérka I. Radičová. Zaradila sa však k veľmi pochybným pozorovateľom International Republican Institute (IRI). Organizácia International Republican Institute je úzko previazaná s Republikánskou stranou v USA a donedávna na čele organizácie stál priamo senátor a prezidentský kandidát J. McCain. Ten McCain, ktorý chodil na Majdan podporovať demonštrantov. Nešťastná v tejto súvislosti sa tak javí aj protiruská rétorika I. Radičovej. Ako predstaviteľka IRI jej kritika „ruskej hrozby“ nevzbudzuje dôveru, lebo IRI bola očividne zapojená do viacerých prevratov v Latinskej Amerike, napr. do protiústavného vojenského puču v Hondurase v roku 2009: http://www.tlaxcala.es/pp.asp?reference=8086&lg=en . Netreba spomínať, že pučisti po prevrate nechali strieľať demonštrantov za zvrhnutého demokraticky zvoleného prezidenta M. Zelayu. Kde bola vtedy I. Radičová, nevedno…

Strany v parlamente

Pokiaľ ide o samotné voľby, už dnes je známe, že do parlamentu postúpilo šesť strán s rôznym počtom odovzdaných hlasov. Hlavným favoritom parlamentných volieb bol od začiatku Blok Petra Porošenka s V. Kličkom ako lídrom kandidátky. Lenže hoci táto politická strana mala nový názov, neprinášala nič nové. V podstate išlo o staré známe tváre s dlhou politickou minulosťou: http://despiteborders.com/blok-petra-porosenka-novy-projekt-pre-stare-tvare/ . P. Porošenko si do strany nanominoval nielen svojich ekonomických „kmotrov“, ale i svojho skutočného kmotra :http://blogs.pravda.com.ua/authors/leschenko/53b5d3ba1b638/ . Výsledky volieb však nedopadli tak, ako strana očakávala – 21,82 % (neoficiálne a neúplne výsledky). Zásadná zmena nastala najmä v porovnaní s prezidentskými voľbami v máji 2014, kde P. Porošenko dominoval. Majdanské nadšenie Porošenkových voličov už dávno vyprchalo a ostalo len sklamanie z vojenskej porážky od ľudových republík v lete. To poškodilo najviac práve stranu Blok Petra Porošenka, lebo prezident bol hlavným veliteľom neúspešnej „protiteroristickej operácie“. Pôvodne P. Porošenko zrejme plánoval dokončiť operácie v Novorosiji do októbrových volieb a krátku víťaznú vojnu chcel „premeniť“ na pohodlnú parlamentnú väčšinu. Stavil na túto kartu a zlyhal. Preto, aby si ako-tak zachoval tvár, po vojenskej porážke a po prímerí sa začal tváriť ako mierotvorca. Na volebných výsledkoch sa však vojenská porážka nemohla neodraziť: P. Porošenko rýchlo pocítil, že od jari jeho popularita poklesla.

Neúspech P. Porošenka na východnej Ukrajine využil zrejme A. Jaceňuk a jeho Ľudový front so ziskom 22,16 %. Táto politická strana dokázala najlepšie zladiť oligarchickú kontrolu médií, prozápadnú rétoriku a nacionalistickú vášeň. A. Jaceňuk a spol. vedeli vždy rýchlo nájsť vinníka za všetky útrapy Ukrajiny: za ekonomickú situáciu, za porážku v občianskej vojne i za ostatné neúspechy Ukrajiny bolo zodpovedné Rusko. Ľudový front aj dnes vystupuje z pozície „vojnovej strany“: požaduje pokračovanie vo vojne a zavŕšenie problému na východe vojenskou cestou. A. Jaceňuk dokázal šikovne preniesť zodpovednosť za doterajší vojenský neúspech na P. Porošenka. Naopak, sám navrhol spôsoby boja proti „agresorovi“, napr. postaviť plot na hraniciach s Ruskom…

Najväčším prekvapením volieb bol zrejme úspech málo známej strany Svojpomoc populistického politika A. Sadového, primátora mesta Ľvov (11 %). Nejde však o žiadneho politického nováčika. A. Sadovij, naopak, má už za sebou kariéru v Juščenkovej strane Naša Ukrajina. Jeho populistické excesy sú však povestné. Napr. v roku 2007 navrhol, aby na Ukrajine znovu začalo platiť tzv. magdeburské právo: http://www.regnum.ru/news/985298.html . Samozrejme, že to bol neuveriteľný nezmysel, veď podľa stredovekého magdeburského práva by nemali ženy ani plnú spôsobilosť na právne úkony a muži by za ne museli podpisovať i bežné zmluvy. Magdeburské právo tiež v oblasti trestného práva poznalo barbarské tresty. Iným výčinom tohto politika bolo verejné ukazovanie vztýčeného prostredníka svojim oponentom:http://narodna.pravda.com.ua/politics/4809d43d4f4ff/ . A. Sadovij je tiež jedným z ľvovských milionárov:http://www.portal.lviv.ua/chronicle/2008/05/05/160310.html . Okrem toho, Sadového strana má i podporu niektorých ďalších oligarchov, najmä zo západnej Ukrajiny.

Na voľbách sa úspešne zúčastnila i zaujímavá strana s názvom Opozičný blok (9,36 %), Hlasovala za ňu časť východnej a južnej Ukrajiny. Obyvatelia týchto regiónov síce stranu podporili, no mnohí asi iba kvôli nedostatku iných skutočne opozičných síl. Na politickej strane Opozičný blok je zaujímavých viacero vecí, a to aj jej názov. Nebýva zvykom, aby politické strany, hoc aj z opozície, používali vo svojom názve pojem „opozičný“. Politická strana Opozičný blok použila toto označenie s jasným cieľom, aby získala podporu od tej skupiny ľudí, ktorí nechceli voliť prozápadné sily. Otvorene deklarovala svoju „opozičnosť“, aby tým zapôsobila na obyvateľov východu a juhu Ukrajiny, v princípe však nebola nepriateľom majdanského systému. Naopak, zdá sa, že Opozičný blok je jednou z oligarchických strán. Je zaujímavé, že v Opozičnom bloku sa pre účel volieb spojilo šesť iných strán. Stranu zrejme vytvorila skupina oligarchov z východu, ktorí včas prebehli na stranu režimu. V strane Opozičný blok sa nachádza časť politikov z bývalej Strany regiónov. Niektorí sú skutočne opoziční, niektorí pomerne kontinuálne prestúpili do „demokratického tábora“. Strana tak deklaruje opozičné postoje voči systému ako svoje presvedčenie, zrejme sa však bude správať „oligarchicky“.

Parlamentné voľby priniesli zmenu i medzi pravicovými extrémistami. Z radov extrémnej pravice najlepšie obstála Radikálna strana Olega Ľaška (7,45 %), ktorá tak nahradila doterajšieho lídra ultrapravice O. Ťahnyboka a jeho stranu Sloboda (4,32 %). O. Ľaško a spol. prekonali O. Ťahnyboka zrejme nápaditejšou formou násilia na uliciach a činnosťou svojho predsedu. Od ostatných strán v novom parlamente sa Radikálna strana zase líši tým, že má skutočnú vlastnú ideológiu a to napriek tomu, že ide o ideológiu nebezpečnú. Radikálna strana má svoj jasný názov a symboliku, z ktorých možno vyčítať, k čomu sa hlási – na rozdiel od ostatných parlamentných strán. Iste, aj mnohí iní politici zo západu Ukrajiny blahorečia S. Banderu, avšak často iba využívajú fašistický sentiment časti obyvateľstva. Na rozdiel od nich, O. Ľaško a spol. sú zrejme verní viac svojej nebezpečnej ideológii než svojim sponzorom.

Neúspechom sa voľby skončili i pre stranu Vlasť, ktorú vedie J. Tymošenková (5,68 %). J. Tymošenková je ako politička príliš „okukaná“ a zdá sa, že nemá nové témy, ktorými by oslovila verejnosť. Jej politickú stranu navyše po Majdane opustila skupina oligarchov na čele s A. Jaceňukom a tým strana stratila kontakt s mocou. Ak aj J. Tymošenková verila, že jej „väzenský príbeh“ ovplyvní city ukrajinskej verejnosti, tak sa zmýlila. Ako jedna z najhorších oligarchov privatizačného obdobia 90. rokov je totiž veľmi nepopulárna a veľké heslá o boji proti korupcii či klientelizmu znejú z jej úst skoro ako výsmech. Takže napriek tomu, že jej oligarchická strana sa príliš nelíši od ostatných parlamentných strán, je už zrejme za zenitom.

Výzvy pre novú vládu

Nech novú vládu zostaví ktokoľvek, bude sa musieť vysporiadať s nespočetným množstvom zásadných problémov. Dva sú však kľúčové: nájdenie politického modus vivendi s ľudovými republikami a riešenie plynovej krízy na Ukrajine. Plynovú krízu bude musieť nová ukrajinská vláda riešiť bezodkladne, avšak racionálne. Nech príde k moci ktokoľvek, musí si uvedomiť, že po dvoch desaťročiach preferenčných cien plynu z Ruska nemôže Ukrajina čakať príliš veľa ústupkov. Ešte počas tzv. oranžovej revolúcie si Ukrajina svojím tranzitným monopolom vynucovala päťkrát nižšie ceny plynu než mali štáty EÚ. Iste, po roku 2009 sa situácia zmenila a Ukrajina platí viac, ale aj tento mesiac prejavilo Rusko ochotu dohodnúť sa na cene. Nová ukrajinská vláda si musí uvedomiť, že bez skutočných platieb za plyn sa riešenie krízy nedosiahne.

Nájsť riešenie politickej krízy s ľudovými republikami, prijateľné pre obe strany, bude zrejme ešte zložitejšie než dohoda s Ruskom o plyne. Hľadanie politického kompromisu bolo komplikované už na jar, počas krvavého leta sa však možnosť dohody ešte výrazne obmedzila. Obyvateľstvo ľudových republík nie je po prežitých útrapách, spôsobených ofenzívou kyjevských síl, ochotné robiť ústupky. A vojenská schopnosť Kyjeva vnútiť ľudovým republikám svoju vôľu je zlomená. Nová ukrajinská vláda sa teda bude musieť usilovať o dohodu. Už tesne po vojenskej porážke sa P. Porošenko pokúsil navrhnúť širšie právomoci pre Doneckú a Luhanskú oblasť na tri roky. To však bolo príliš málo, najmä preto, lebo žiadal, aby výmenou za trojročný samosprávny status ozbrojené sily ľudových republík zložili zbrane. Ponúknuť riešenie na tri roky, to je už na prvý pohľad úplne nedostatočné, veď po troch rokoch, kedy by sa mal privilegovaný status oblastí skončiť, bude občianska vojna medzi obyvateľmi určite stále živá. Okrem toho, nikto v Novorosii nebude stavať svoju budúcnosť na krátkej trojročnej perspektíve. Čím skôr teda príde Kyjev so serióznymi návrhmi pre trvalý mierový status ľudových republík, tým lepšie preň. No a keďže Kyjev doteraz iba pohŕdavo odmietal myšlienku federácie, o ktorej sa diskutovalo, bude musieť osloviť predstaviteľov ľudových republík s nejakým iným plánom. Pri výsledku ukrajinských volieb sa však príliš veľa nádejí nedá robiť…

 

Leave a Reply

*

Next ArticleMediální blokáda a dění v Donbasu